MUDr. Jana Gašparová:

Zubné lekárstvo v Senici a na Záhorí

vlastným nákladom, Senica, 2021

„Kniha zachytáva dianie a ľudí, ktorí v zubnom lekárstve pôsobili. Bráni, aby neúprosný čas dal zabudnúť na tých, ktorých každý kedysi potreboval. Poznáte snáď niekoho, kto by nikdy nebol u zubára?“ pýta sa Jana Gašparová.

 Kniha je kamienkom do mozaiky mesta a Záhoria, pokrýva storočné obdobie a zachytáva personálne obsadenie a vývoj v profesii na pozadí spoločenských zmien 20. a 21. storočia.

V roku 1922 sa starý otec Jany Gašparovej, dentista Ján Röhlich, presťahoval do Senice a otvoril si zubnú prax. V tejto profesii pokračoval aj jej otec, primár MUDr. Jäger a od sedemdesiatych rokov aj samotná autorka knihy.

Jana Gašparová cítila potrebu zmieniť sa o histórii zubného lekárstva, veď storočné výročie nie je každodenná udalosť. Pôvodne uvažovala o spomienkovom článku v odbornej tlači, ale materiálu stále pribúdalo. Činnosť primára MUDr. Jägera ako okresného stomatológa veľkého senického okresu pokrývala aj Skalicu, Myjavu a časť Malaciek. Postupne sa našli spolupracovníci, ktorí poskytli potrebné údaje, a tak sa do názvu dostalo aj „na Záhorí“.

Napísanie rukopisu trvalo niečo vyše roka. Záber bol široký a pokrýval nielen zubných lekárov a dentistov, ale aj zubných laborantov a sestry. Mená sa získavali od pamätníkov, pretože neboli k dispozícii výročné správy či výkazy o činnosti s výnimkou kroniky BSP zubného oddelenia. „Kniha vznikala ako vedľajší produkt počas mojej činnosti v ordinácii a asi si viete predstaviť, ako sa mi chcelo po príchode domov pustiť sa do písania knihy. Pravda je, že ma k tomu prinútil manžel, ale vtedy ma to netešilo,“ dnes už s úsmevom konštatuje Jana Gašparová.

Okrem písaného textu sa autorka podieľala aj na grafickej stránke knihy. Fotografie pochádzali prevažne z rodinnej kroniky rodiny Jägerovcov. Vydanie knihy bolo plánované na rok 2021, no žiaľ sa z technických dôvodov tlačiarne presunulo do ďalšieho roku.

„Pri tvorbe knihy ma potešilo, že moji spolupracovníci boli ochotní sa zamyslieť a pospomínať na spolupracovníkov. Najmä sestričkám sa darilo, a týkalo sa to aj Skaličanov a Myjavčanov. Obzvlášť radostne prijímali vznik tejto knihy starší kolegovia, vtedy už penzisti či pozostalí po nebožtíkoch zo zubného, ktorí to vnímali ako zadosťučinenie ich mnohoročnej práce na oddelení. Mali vyložene radosť, že si na nich niekto spomenul,“ uzatvára rozprávanie Jana Gašparová.